Škola dôstojnického dorastu

 

    

 

VOJENSKÁ HISTÓRIA

DRUHÝ PARTIZÁNSKY ODDIEL PRVEJ

ÈESKOSLOVENSKEJ BRIGÁDY J. V. STALINA

EUGEN KROPILÁK

 

S odstupom uplynulych 64 rokov od Slovenskeho narodneho povstania som

sa rozhodol zosumarizova dostupne poznatky o èinnosti 2. partizanskeho oddielu Meèislava

M. Boginskeho z 1. ès. partizanskej brigady Alexeja S. Jegorova, ktoreho som bol prislušnikom.

Mojim cie¾om je, aby sa pravdivy obraz o tejto malej partizanskej jednotke stal

èiastkovym prispevkom do povstaleckej historie.

Okrem vlastnych zažitkov som použil pisomny material Ladislava Priesola, byvaleho velite¾a

štabnej èaty našho partizanskeho oddielu. Priesol pracoval intenzivne v ilegalnom protifašistickom

hnuti od roku 1939 na Liptove. Bol spolupracovnikom V. ilegalneho ustredneho

vedenia KSS a èlenom revoluèneho Narodneho vyboru v Ružomberku. Po obsadeni

mesta Nemcami sa rozhodol bojova proti nim so zbraòou v ruke. V oddiele bol považovany

za osobnos, mali sme ho radi a nako¾ko bol z nas najstarši (roènik 1912), volali sme

ho „otec“ alebo „stary“. Keï bol, už ve¾a rokov po vojne, važne chory, odovzdal mi pisom124

VOJENSKÁ HISTÓRIA

ny material o uèasti v SNP a požiadal ma, aby som ho použil na spracovanie èinnosti našho

oddielu. Aj keï oneskorene, plnim toto želanie.

Pri pisani prace mi ve¾mi pomohol tiež ïalši prislušnik našho oddielu – Oldøich Kotouè.

Bol prieskumnikom, dokladne poznal slovenske hory a je jednym z mala partizanov,

ktori s Meèislavom prežili krutu zimu a boli s nim až do jeho važneho zranenia vo februari

1945.

Za osobitne cenne považujem zachovanie originalnych fotografi i z èias našho oddielu.

Niektore z nich pripajam k mojmu prispevku. Ich autorom je tiež byvaly partizan, niekdajši

študent ružomberskeho gymnazia Šindelka, ktory mal so sebou fotografi cky aparat. Aky

osud ho postihol, neviem. Film, z ktoreho su fotografi e, našli v jednej doline Ve¾kej Fatry

neznami turisti. Predpokladam, že ho Šindelka zahodil preto, aby sa nedostal do ruk Nemcom,

keï bol nimi obk¾uèeny a hrozilo mu zajatie.

* * *

Po maturite na gymnaziu v Zlatych Moravciach roku 1943 som chcel pokraèova v študiu

na vysokej škole. V tom èase si ani dedinsky uèite¾, najma pri poèetnej rodine, nemohol

dovoli fi nancova študium na vysokej škole viacerym deom. Otec bol ve¾mi rad, že aspoò

najstaršiemu z piatich deti sa podarilo vyštudova a sta sa profesorom na gymnaziu v Ružomberku.

Brat dobre poznal moje za¾uby v horskej turistike, a preto mi našiel miesto uradnika

v ružomberskej tovarni na zapalky.

V praci som sa dos nudil, ale vo vo¾nom èase, po zoznameni sa s profesormi a študentmi

gymnazia, som sa mohol zuèastni turistickych a lyžiarskych vyletov do Nizkych Tatier

a Malej Fatry. Okrem toho som navštevoval zaujmove kružky, v ktorych sa študenti zaoberali,

okrem hier, literaturou a historiou. Tu som sa presvedèil, že mesto nie je klerofašistickym

hniezdom, ale je v òom dobre rozvinute ilegalne odbojove hnutie. Tu sa vzburila delostrelecka

posadka proti vojne s Po¾skom, pri zabavach v Hrabovskej doline vojaci zbili prislušnikov

Hlinkovej gardy, èasto dochadzalo k sabotažam v textilke a papierni. Uskutoènilo

sa tu aj ve¾a letakovych akcii.

Študenti, medzi ktorych som chodil, patrili k Revoluènej mladeži Slovenska. Jej predstavite¾om

bol Jaroslav Šolc z Lieskovej. On organizoval odbojove hnutie a neskor partizanske

hnutie na Liptove., za èo bol viackrat vazneny. Keï raz zaèiatkom leta 1944 prišiel medzi

študentov, ve¾mi putavo dokazal rozobra politicku situaciu na Slovensku a vyburcoval nas

do aktivneho boja proti fašizmu. Mal ve¾ku zasluhu na tom, že mnohi študenti sa rozhodli

dobrovo¾ne prihlasi sa do partizanskych oddielov. Spomeniem mena aspoò niektorych

z nich: Smreèansky, Šindelka, Razga, Gronsky, Golecky, Gross, Buroš...

V horskych masivoch v okoli Ružomberka sa okolo vysadkov zo Sovietskeho zvazu formovalo

nieko¾ko partizanskych jednotiek. Predovšetkym išlo o partizanske brigady Jegorova,

Janošik a kpt. J. Nalepku, ktore do augusta 1944 tvorili tzv. Spojene oddiely slovenskych

partizanov. Ešte pred vypuknutim povstania zišli z hor a 27. augusta obsadili Ružomberok.

Z Prašivej prešli do Liptovskej Osady, odtia¾ cez Podsuchu a Biely Potok k tovarni Solo. Nasledne

sa skontaktovali s ružomberskou vojenskou posadkou na èele s mjr. Milošom Veselom,

ktora sa k nim pripojila. Odtia¾ sa partizani rozdelili do dvoch prudov, jeden obsadil

papiereò a druhy textilku s oddelenim 614, v ktorom bolo skladovanych asi tisic delostreleckych

lafi et. Malu nemecku posadku v Ružomberku odzbrojili a moc v meste prevzal okresny

Revoluèny narodny vybor.

Kratko po obsadeni mesta, 2. septembra 1944, som sa v Liptovskej Lužnej prihlasil do 2.

125

VOJENSKÁ HISTÓRIA

partizanskeho oddielu brigady Jegorova, ktoremu velil Meèoslav Meèislavoviè Boginskij.

Bol jeden z najmladšich velite¾ov, mal len 19 rokov. Narodil sa v Osyène v Bielorusku. Od

roku 1942 bol prislušnikom sovietskeho partizanskeho zvazku Šèors. V aprili 1944 bol prideleny

k organizatorskej desantnej skupine Jegorova a vysadeny na Latiborskej Holi.

Keï ma komisia prijala za partizana, odovzdal som civilne šatstvo, preobliekol sa do vojenskej

rovnošaty a ovešany puškou, „ešusom“, dvoma debnièkami s minami a starym ruksakom

som sa zaradil do sprievodu, ktory odchadzal do vycvikoveho tabora na Prašivej. Za

krasneho slneèneho poèasia sme išli po horskom chodnièku dookola obklopeneho modrymi

èuèoriedkami. Až na tu zaaž to bola romantika. V sprievode sa objavili aj ženy, ktore do

tabora vynašali potraviny.

Vycvikovy tabor sa rozprestieral v krasnom prostredi medzi Latiborskou Ho¾ou a Malou

Chochu¾ou na južnej pohronskej strane – na Moèidlach. Stany zhotovene z padakov boli

dobre skryte v kosodrevine a medzi menšimi smrekmi. V zem¾ankach sa skladovali potraviny,

zbrane, municia a trhaviny. V blizkosti vyvieral vydatny horsky prameò, ktory nas obèerstvoval

a bol nepostradate¾nym zdrojom pre po¾nu kuchyòu. Ve¾mi som sa potešil, keï

do našho partizanskeho oddielu boli zaradeni aj moji priatelia, študenti z ružomberskeho

gymnazia a èlen okresneho RNV Ladislav Priesol.

Prvy tyždeò v tabore sme absolvovali namahavy vycvik. Zvyšenu pozornos inštruktori

venovali streleckemu vycviku. Uèili nas zaobchadza s ruènymi zbraòami, presnej stre¾be

z pušiek a ¾ahkych gu¾ometov, ako aj hadza ruène granaty. Takticka priprava bola zamerana

najma na prieskum v zalesnenom terene, maskovanie a boj zblizka. Cvièite¾mi boli sovietski

partizani, ktori ušli zo zajateckych a koncentraènych taborov, ale aj vojaci slovenskej

armady. Všetci boli vo vycviku ve¾mi trpezlivi a dosledni. ažke podmienky vycviku sme si

obèas spestrovali pochodom jednotnym krokom v zomknutom rade, èo, pravdu povediac,

na hrbo¾atom terene ve¾mi dobre nevyzeralo. Pri pochode sme si aj zaspievali, najèastejšie

rusku partizansku pieseò „Po dolinam i po vzgoriam šla divizia vperiod...“ Ešte aj teraz si

tuto melodicky peknu pieseò obèas zanotim.

Na Prašivej som neèakane stretol generala Turanca, ktoreho na prikaz pplk. Goliana vojaci

zajali a naèas ho skryli v našom vycvikovom tabore. Germanofi l Turanec, oddany privrženec

Tisa, bol po nieko¾kych dòoch v zajati 13. septembra 1944 gen. Èatlošom odvezeny

lietadlom z Troch Dubov do ZSSR. S tymto generalom ma spaja mala epizoda. Moj dobry

priate¾ Jožko Weissenbacher dostal od naèelnika štabu oddielu prikaz straži vzacneho zajatca

v urèenej zem¾anke. Staral sa aj o jeho pravidelne stravovanie. Jožko hrešil ako pohan,

keï okrem bežnej dennej davky mu musel prinaša požadovanu dup¾u. Nedobrovo¾ne musel

prikrmova svojho nepriate¾a, ktory mal stale hlad.

V noci sme striedavo chodili straži tabor a niekedy sme udržiavali ohnièky v dohovorenom

tvare, aby zo sovietskych lietadiel zhodili vaky, v ktorych boli uložene ¾ahke pechotne

zbrane s municiou.

V tabore som bol svedkom, s akou euforiou prichadzali na Prašivu novi mladi obèania

z roznych spoloèenskych vrstiev a zvaèšovali bojove formacie jednotlivych partizanskych

oddielov brigady. Sebavedomie, hrdos a nenavis voèi fašistom umocòovali partizani citovanim

uryvkov z basne Sama Chalupka, najma slovami „Mor-ho“, prièom pevne zvierali

ruky v pas.

Po skonèeni vycviku nas velitelia zaèali postupne zaraïova do prieskumnych a prepadovych

jednotiek. Ja som pod vedenim ruskych partizanov zišiel do udolia Vahu s prepadovou

jednotkou trikrat. Psychicky otrasne na mòa zaposobila hneï prva akcia, v ktorej som

sa stretol s nemeckymi fašistami v otvorenom boji a videl som aj dvoch màtvych.

126

VOJENSKÁ HISTÓRIA

Pri obci Svaty Michal v udoli Vahu sme zaujali obranne postavenie asi v sile zosilnenej

èaty. Pod¾a sprav našho prieskumu mala tadeto prechadza menšia kolona aut s nemeckymi

vojakmi z Ružomberka do Liptovskeho Mikulaša. Po nieko¾kohodinovom èakani vydal

velite¾ rozkaz zruši postavenie. Prave vtedy sa na ceste objavilo ve¾ke nemecke auto, z neho

vyskoèilo asi 12 vojakov. Zahajili pa¾bu z ruènych zbrani a suèasne nas „kropili“ stre¾bou

z ažkeho gu¾ometu, umiestneneho na streche auta. Rychlo sme prešli do povodnych stanovisk

a spustili stre¾bu na Nemcov. Naše postavenie na navrši bolo vyhodnejšie, èo sa pochopite¾ne

prejavilo aj na uèinnosti pa¾by. Videli sme, ako viacerych zranenych nemeckych vojakov

prenašaju do auta a poskytuju im prvu pomoc.

Zrazu som spozoroval, ako strelec z pušky ved¾a mòa sklonil hlavu a ako sa mu z jej pravej

strany rinie modrasta krv. Kamarat Janko Kalisky bol zasiahnuty smrtiacou gu¾kou nie èelne

od protivnika, ale z pravej strany, pravdepodobne z veže kostola. Dvaja naši prieskumnici do

kostola okamžite vnikli a vyvliekli z neho muža s ¾ahkym gu¾ometom. V tom istom èase nad

nami zaèalo kruži nemecke lietadlo a od Ružomberka bolo poèu hukot vozidiel. Nemci po

naloženi màtvych a ranenych do auta zaèali ustupova. Rozkaz na ustup vydal aj naš velite¾.

Zhromaždili sme sa na okraji obce Sv. Michal. Tu sme zakerneho strelca z kostola, ktory sposobil

smr našho spolubojovnika, bez vyšetrovania, zastrelili. Màtveho Janka nam previezol

jeden gazda z obce do Nemeckej ¼upèe. Jankovi kamarati vedeli, že bol ve¾mi nabožny, preto

sme mu prostrednictvom miestneho farara zabezpeèili nabožensky pohreb. Rozluèili sme

s nim dostojne, zaspievali pieseò „Kto za pravdu hori“ a z pušiek vystrelili tri salvy.

V prvych septembrovych dòoch som bol zaèleneny do prieskumneho družstva s ulohou

zis z tabora k Vahu, prejs cez rieku a dosta sa do Dolneho Kubina. Velite¾ovi tunajšej posadky

sme mali doruèi pisomnu spravu, aby sa s vojakmi presunul k partizanom do zapadnej

èasti Nizkych Tatier. Pri prechadzani cez rieku spustili z praveho brehu pa¾bu Nemci

a jedneho z nas zranili. Nezostavalo niè ine, len sa vrati spa. Neskor sme sa dozvedeli, že

èas posadky bola zaradena do VI. taktickej skupiny a menšia èas sa dostala do Turca k partizanskej

brigade Petra Alexejevièa Velièku.

Ani v poslednom planovanom prepade nemeckej kolony na moste pri Liptovskej Teplej

sme neboli uspešni. Celu noc sme vyèkavali, ale nikto z Nemcov sa neobjavil. Zdåhave èakanie

stale v strehu, nezdriemnu a nezakašla bolo pre nas horšie, ako otvoreny boj s nepriate¾om.

Všetky bojove akcie, ktore naš partizansky oddiel do 20. septembra uskutoènil, boli len

malym prispevkom toho, èo už niektore oddiely brigady Jegorova v zražkach s Nemcami

vykonali. Pritom sme mali jedneho màtveho, dvoch ranenych a dos urazov dolnych konèatin,

ktore vznikali pri presunoch v horskom terene. Zostupy z Prašivej do udolia a spa, najma

v noci, boli naroène na fyzicku zdatnos neskusenych jednotlivcov.

Do našho tabora prenikali spravy o urputnych bojoch v priestore Vrutok. Prvy oddiel Kalièenka,

treti Belova, štvrty Rylina a šiesty Ozabala mali mnohych màtvych a ranenych. Oddiel

poruèika V. Ozabala bol napokon uplne rozbity. Padol aj jeho velite¾. Oddiel Kalièenka,

napriek stratam, bol – pod¾a mojho nazoru, ako mienky spolubojovnikov – najschopnejšou

jednotkou brigady Jegorova. Èas tohto oddielu tvorili zajatci a uteèenci zo zajateckych

a koncentraènych taborov, ktori sa v chotari Liptovske Matiašovce davali dohromady v maji

až juni 1944, a v polovici augusta sa v poète 40 osob pridali k našej brigade.

Po spravach o bojovej èinnosti spominanych oddielov sme sa zaèali citi ako menejcenna

jednotka, ktora si žije v peknom prostredi na Prašivej, ïaleko od nepriate¾a. Mali sme pravidelnu

stravu, vaèšinou chlieb, èiernu kavu, margarin, lekvar a gulaš. Veèer sa taborom èasto

ozyvali vesele pesnièky.

127

VOJENSKÁ HISTÓRIA

Naš èas však prišiel. Dòa 19. septembra bol vyhlaseny poplach a zaèala sa priprava na dlhši

presun. Každy z nas dostal palebny priemer streliva do pridelenej zbrane, dva ruène granaty

a jednu dennu davku potravin. Potom sa cely oddiel M. Boginskeho presunul do obce

Hiade¾. Tu bol odpoèinok, v ramci ktoreho prislušnici oddielu zložili partizansku prisahu.

Nasledoval presun na nakladnych autach cez Slovensku ¼upèu, Bansku Bystricu do Starych

hor a odtia¾ pešo cez pohorie Ve¾kej Fatry do Necpalskej doliny. Na jej konci pod Borišovom

sme zastali a èakali, kedy prieskum vystreli svetlice ako oznam, že v obci nie su Nemci,

a že možeme bezpeène postupova cez dolinu vpred.

Pri prechode dolinou sme boli šokovani tym, èo po sebe zanechali vojaci, ktori dostali

prikaz, aby sa z Turca presunuli do priestorov blizko Banskej Bystrice. V doline poodhadzovali

cenny drobny technicky material aj municiu do pechotnych zbrani, ponechali po¾nu

kuchyòu, motocykel a poškodene motorove vozidlo. Stalo sa aj to, že viaceri vojaci, ktori

mali rodiny v priestore Turca, sa zachovali zbabelo, dezertovali od vojenskej jednotky a vratili

sa do svojich domovov. Vaèšinu poodhadzovaneho materialu sme použili. Najma sa nam

zišla po¾na kuchyòa.

Po dokladnom prieskume obce a jej okolia sa naš oddiel usadil v obci trvalejšie. Velite¾

oddielu so svojim štabom sa usadil vo Franklinovom kaštieli na severnom okraji obce, kde

sa z po¾nej kuchyne vydavala strava pre partizanov.

Pokia¾ sme posobili v partizanskom tabore na Prašivej, nepoznali sme okrem našho velite¾a

organizaènu štrukturu jednotky. Ta sa utvarala len postupne pod¾a personalnych podmienok

a situacii na fronte. Najma zaèiatkom septembra prichadzali stale novi dobrovo¾nici

do tabora a po vycviku boli zaraïovani do jednotiek, ktore utrpeli v bojoch znaène straty.

Vycvik prebiehal zaroveò s prislušnikmi viacerych oddielov brigady, prièom sa inštruktori

èasto menili.

Pred odchodom do Turca sa naš partizansky oddiel personalne doplnil a dostal pevnu organizaciu.

Pokusim sa ju približi.

O velite¾ovi M. Boginskom som už pisal. Chcem však ešte doplni, že Meèislava priviedla

do partizanskych radov pomsta a nenavis k nemeckym fašistom, ktori mu vyvraždili rodinu

a najbližšich priate¾ov. Ako profesionalny miner znièil mnoho nemeckych železniènych

transportov a doležitych vojenskych objektov, za èo mu bola prepožièana hodnos kapitana.

Prislušnici oddielu o tom vedeli, a preto mali k nemu rešpekt, uctu a ochotu plni jeho

prikazy. Za poboènika si M. Boginskij vybral partizana menom Nikolaj. Pracoval na štabe

a medzi nas nechodil.

Komisarom oddielu bol M. Grigorieviè Labanov. V roku 1942 ho Nemci zajali a držali

v zajateckom tabore, odkia¾ sa mu v maji 1944 podarilo ujs a prida sa k Jegorovovej brigade.

Pochadzal z Krasnojarska na Sibiri, kde pracoval ako žurnalista. Bol z nas najstarši, inteligentny,

ve¾mi prisny a naroèny na plnenie rozkazov. Vedel povzbudi, poteši a bez mentorovania

poukaza na zverstva fašistov, ktore postihli aj jeho najbližšich.

S naèelnikom štabu Borisom Trošanskym sme sa stretali len ve¾mi malo. Pochadzal z Krasnodaru

na Kubani. Po èiastoènom potlaèeni SNP ho fašisti pri Liptovskych Sliaèoch 6. januara

1945 ažko zranili. Gestapaci ho potom odviezli do Ružomberskych kasarni a o jeho

ïalšom osude sme sa nedozvedeli.

O zasobovanie sa zodpovedne starali intendanti – staršinovia Miša, profesor z Poltavy

a Griša z Ukrajiny.

Na zaèiatku spomienok som už uviedol niektore udaje o Ladislavovi Priesolovi, velite¾ovi

štabnej èaty. Po cely èas bol prostrednikom medzi partizanskym štabom a miestnymi funkcionarmi

v obci. Dokazal vždy šikovne vyrieši sporne otazky pre spokojnos oboch stran.

128

VOJENSKÁ HISTÓRIA

Velite¾om 1. partizanskej roty bol Vasil, mlady rusky partizan, ktory tiež ušiel z nemeckeho

zajateckeho tabora. 2. partizanskej rote velil Jan Sykora, technicky uradnik zo Slavošovskej

papierne. Organizacia 1. a 2. roty sa èasto menila, a to nielen pod¾a poètu ich prislušnikov,

ale aj pod¾a ve¾kosti a roz¾ahlosti pridelenych obrannych usekov. Ve¾kou posilou

pre oddiel bola èata ažkych gu¾ometov znaèky Schwarzlosse, ktorej velil prislušnik armady

Karol Tomèik. S trpezlivosou a obetavosou nauèil mladencov z Horehronia manipulova

a presne strie¾a s tymito zložitymi zbraòami. Pri štabe bolo v trvalej pohotovosti minerske

družstvo v zloženi: bulharsky partizan Angel Vichrovsky, Laco Èaso a Valerian Razga. Ich

vycvik mal na starosti sam velite¾ oddielu.

Poèet prislušnikov oddielu sa pohyboval medzi 200 až 250 osob. Vaèšinou to boli mladici

z Liptova a Horehronia, ale aj z Gemera. Ich priemerny vek bol 23 rokov. Medzi najmladšich,

len 16-roènych, patrili Vlado Kòazovicky a Serafi n Koribaòa. Okrem Slovakov a 12 sovietskych

partizanov boli v oddiele aj štyria Èesi a traja Bulhari. Pokia¾ sa tyka socialneho

zloženia, vo vaèšine išlo o robotnikov, ro¾nikov a študentov. Najmenej prislušnikov oddielu

bolo z uradnickych profesii. V zostave jednotky sme mali tiež 5 žien, a to Boženu Hromadkovu

z Rybarpola, Zlaticu Bullovu z Donoval, Milku Mrvovu z Liptovskych Sliaèov, Julku

z Liptovskej Lužnej a Helene, po¾sku hereèku z Varšavy. Pracovali ako ošetrovate¾ky a pomahali

pri zasobovani.

Vyzbroj oddielu, okrem spomenutych ažkych gu¾ometov, tvorilo množstvo pušiek ès. vyroby,

15 sovietskych samopalov a každy prislušnik štabu mal aj pišto¾. Z ïalšich palebnych

prostriedkov sme mali jeden minomet, o ktory sa staral vojak Fereje a jednu protitankovu

pušku PTRS. Municie a ruènych granatov sme mali dostatok.

Keï sme prišli do Necpal, ve¾ke usilie sme museli venova zasobovaniu potravinami, ako

aj drobnym technickym prostriedkom. Obilie, zemiaky a dobytok sme zaobstaravali u okolitych

ve¾kostatkarov, ale pomahali nam v tom tiež statoèni miestni obèania. Keï nebolo

možne obilie zomlie pre znièene mlyny, za našej pomoci ich opravili a dali do prevadzky.

Zasobovanie bolo ve¾mi sažene tym, že v okolitych obciach, napriklad v Žabokrekoch, Pribovciach

a inde, boli nemecke jednotky SS. K dispozicii sme mali dva nakladne automobily

a jeden osobny hegmotor. Nudzova nemocnica bola na lesnej sprave v hornom kaštieli,

kde poskytoval pomoc ranenym a chorym MUDr. Pajtaš. Aj na Uhliskach bolo pripravene

miesto pre nemocnych.

Hlavnou ulohou našho oddielu bolo brani obec Necpaly a jej dolinu, dlhu 14 km, pred

vstupom nemeckych jednotiek, a tak im zabrani pristup z Turca do B. Bystrice. Podobne

ulohy mali aj ostatne oddiely brigady Jegorova na zapadnych svahoch a v dolinach Ve¾kej

Fatry. Telefonne spojenie sme mali s Danilenkovym oddielom v Belanskej doline, Kuznecovovym

v Gaderskej, Belovovym v Jasenskej, Kirijevovym v Sklabinskej a Nikolajevovym

v Blatnickej. Cez telefonnu ustredòu v Liptovskej Revucej fungovalo spojenie s vaèšinou povstaleckeho

uzemia.

Nako¾ko medzi južnym susedom a nami bola vaèšia medzera, zriadili sme pozorovate¾òu

a telefonnu ustredòu v od¾ahlej osade Folkušova. V dome gazdu bolo umiestnene spojovacie

zariadenie a na okraji stavby vytvorene palebne stanovisko. Velite¾om tu bol rusky partizan

Viktor, ktory ulohu plnil spolu s tromi striedajucimi sa èlenmi oddielu. Žia¾, Nemci tuto

usadlos prepadli. Rozputal sa kruty boj, v ktorom sa vyznamenal Viktor. Pa¾bou z ¾ahkeho

gu¾ometu zadržal nemeckych utoènikov a zatia¾ gazda s rodinou zadnym vchodom

opustil dom. Jeden z partizanov bol zraneny, ale nakoniec sa všetkym podarilo prejs cez

horu k našmu oddielu. Neskor sme sa dozvedeli, že prislušnik povstaleckej armady Dvorsky

129

VOJENSKÁ HISTÓRIA

z Michaloviec pri ustupe vojakov z Turca dezertoval, a keï ho chytili Nemci, tak im prezradil,

èo sa vo Folkušovej nachadza.

Ve¾a sil sme venovali budovaniu obranneho postavenia v predhori a na pristupovych

miestach do obce. Kopa zakopy v kamenistom terene nebola malièkos. Aj pri tejto praci

nam pomahali obèania a deti nam nosili obèerstvenie a pitnu vodu. Necpalèania už pred

povstanim, v jarnych mesiacoch, vynašali do horarne Ladislava Frimmela pod Straòami

potraviny pre sovietskych vojenskych zajatcov, ktori ušli z nemeckeho zajatia a pre slovenskych

vojakov, ktori sa v horach skryvali pred odoslanim na vychodny front.

Predstavitelia obce, napr. riadite¾ miestnej ¼udovej školy, notar Glenda, evangelicky farar

Holy a ïalši, ve¾mi aktivne podporovali povstanie. Profesor Jeršov založil v obci ilegalny Revoluèny

narodny vybor už 15. maja 1944. Jeho èlenovia na èele s predsedom Žalmanom po

vyhlaseni SNP organizovali nastup všetkych schopnych mužov do armady v kaštieli Dr. Justa

a do 2. ès. partizanskej brigady M. R. Štefanika v kaštieli statkara Franklina. Keï po ažkych

bojoch prechadzali cez obec do Èremošneho francuzski partizani, pripojili sa k nim

ako tlmoènièky dcery Dr. Justa Maria a Rozalia.

Nako¾ko sme poèitali s tym, že Nemci budu utoèi s tankmi a obrnenymi transportermi,

pripravovali sme sa na ich nièenie. Vyrabali sme „handgranaty“ obtoèene trhavinami tak,

aby pri vybuchu pod pasy vozidiel tieto pretrhli. ažku bojovu techniku však Nemci pri utoku

na našom useku nenasadili.

Silne ohniska odporu so štyrmi ¾ahkymi gu¾ometmi sme vybudovali na cintorine. Tento

priestor so stalou pozorovate¾òou na veži kostola mal na starosti partizan Jan Kadlec. Miestny

farar nam vychadzal v ustrety a povolil striedajucim pozorovate¾om prespava v kostolnych

priestoroch. Niektori nabožne orientovani partizani sa cez nedele zuèastòovali aj na

bohoslužbach. Ak si splnili stanovene ulohy, nikto im v tom nebranil. V tejto suvislosti zdorazòujem,

že poèas mojho pobytu v oddiele, som nebol svedkom žiadnej politickej agitacie

so stranickym zameranim. Nikto nezisoval, akeho je kto vierovyznania alebo stranickej

prislušnosti.

Okrem hlavnej ulohy zabrani Nemcom preniknu z Turca cez Necpalsku dolinu na Bansku

Bystricu sme zaminovali železniènu tra, mosty a prekažky v doline. Prieskumom sme

zisovali dislokaciu utvarov SS v Martine a okoli, odha¾ovali špionov a pomocnikov fašistov.

V polovici septembra sa našim minerom stala neprijemna vec. Pri zaminovani železniènej

trate Košany – Pribovce sa zrazu objavila nemecka hliadka. Velite¾ Nikola, bratia Franta

a Pepo Kratky, Angel Vichrovsky, Laco Èaso a Valo Razga sa s òou pustili do boja. Na nešastie

však Nikolovi vyšla zo samopalu len jedna rana. Druhy naboj sa vzprieèil, èo využili

SS-mani na mohutnu pa¾bu po našich. Pri prestrelke bol ažko raneny do brucha Franto

Kratky, ktoreho sa nam podarilo dosta na ošetrovòu, poskytnu mu prvu pomoc a potom

prenies cez hory do nemocnice v Korytnici. Nemecka hliadka akosi na miny zabudla

a na druhy deò vyletel do vzduchu nemecky vojensky transport, z èoho sme mali nezvyèajnu

rados.

Pamatam sa na kontrolu našho oddielu vykonanu velite¾om brigady Jegorovom. Prišiel

k nam dvakrat, prièom ho sprevadzal poradca partizanskych oddielov Vsevolod Ivanoviè

Klokov. Spolu s našim štabom kontrolovali, ake mame možnosti obrany pri utoku nepriate¾a.

Na zaklade rekognoskacie obranneho priestoru vykonali inštruktaž, poradili èo vylepši

a povzbudili nas v našom protifašistickom boji. Jegorov mal v tom èase štab v osade Turecka,

uèupenej pod vrcholmi Križnej.

Zaèiatkom oktobra èlenovia prieskumu zistili, že v susednych obciach si Nemci poèina130

VOJENSKÁ HISTÓRIA

ju ove¾a živšie a pravdepodobne sa chystaju na prepad. Uskutoènili ho 8. oktobra o 14.00

h, keï nepriate¾ska rojnica v sile èaty vyrazila zo smeru obce Bela – Dulice k severnemu

pasmu našej obrany a zahajila pa¾bu zo samopalov. Ich utok sme odrazili stre¾bou zo štyroch

¾ahkych gu¾ometov.

Zo strany Nemcov však išlo len o klamny manever, ktorym chceli odputa našu pozornos

od skutoèneho utoku silami dvoch èiat zo zapadu od obce Žabokreky. Dostali sa až na okraj

Necpal a podarilo sa im zapali humna Mateja Skuhru, Ondreja Blahušiaka a Jana Šipku.

Oheò sa zaèal širi na ïalšie staveniska a obèania ho zaèali hasi. Medzitym sa snažil jeden

z Nemcov priplazi k našmu ¾ahkemu gu¾ometu, aby ho mohol ruènym granatom umlèa.

Obrancovia dediny ho však spozorovali a zastrelili. Udajne to bol velite¾ utoèiacej jednotky

v hodnosti poruèika. Po jeho smrti utoèna aktivita Nemcov klesla. Nemecki vojaci pozbierali

màtvych a ranenych a stiahli sa. Pri ustupe vzali so sebou Jozefa Feju s matkou robiacich

na poli. Matku prepustili a Feju si zobrali ako rukojemnika. Ich padleho velite¾a však museli

v rohu cintorina pochova obyvatelia Necpal.

Pri vyhodnocovani nemeckeho prepadu sme usudili, že to bola akasi predohra pred generalnym

utokom na naše obranne postavenie. Velitelia preto prijali rad opatreni na zvyšenie

jeho odolnosti, zaktivizovali prieskum a pozorovanie. Aj v Necpalskej doline, dlhej 14 km,

sme na ceste vybudovali pevne zatarasy zosilnene trhacimi naložami.

Poèas našho pobytu v Necpaloch a najma po odrazeni nemeckeho prepadu sa medzi nami

a obèanmi obce vytvorilo pevne priate¾stvo, prikladna spolupraca a pomoc. Mal na tom

najvaèšiu zasluhu velite¾ štabnej èaty Laco Priesol, ktory vedel s každym taktne jedna a presadi

èasto aj nemožne. Miestny obuvnik nam zadarmo opravoval topanky a Meèislavovi

zhotovil a daroval krasne èižmy. V rodinach Kòažka a Voštu som si pochutnal 2-krat na

bryndzovych haluškach.

Od polovice oktobra 1944 zintenzivnel nepriate¾sky prieskum a zosilnel aj pohyb nemeckych

vozidiel na cestach pri Martine. Nemci boli zrejme po prvom bojovom neuspechu rozhodnuti

pomsti sa nam a Necpaly, ktore sme ovladali štyri tyždne, obsadi za každu cenu.

19. oktobra som bol urèeny do stražnej služby na zapadnom okraji obce pri ceste veducej

do Žabokriek. Predpolie som pozoroval z maleho mašta¾neho okienka, pri domèeku s ve¾kym

stohom slamy. Mali sme ho dobre osvetleny elektrickymi lampami, nako¾ko nemecke

hliadky využivali èasto pre postup potoèik s husto porastenymi vrbinami. Pozorovacie

miesto bolo naozaj ve¾mi nebezpeène, veï necele 4 km od neho „baèovali“ prislušnici SSoddielov.

Poèas vykonu stražnej služby ma v noci nikto neprišiel vystrieda a ja vyèerpany som si

postojaèky obèas zdriemol. Telo sa klatilo k zemi a chcelo spa a spa. Zrazu pri brieždeni

nastal ve¾ky hukot, stre¾ba od Priboviec a Belej – Dulice, vo vzduchu svišali miny a pri dopadoch

sa trieštili na všetky strany. V dia¾ke som zbadal, ako k obci postupuju huste rojnice

v šedych a èiernych uniformach. Pa¾bou z našich gu¾ometov a z minometu boli prinuteni

robi priskoky a plazi sa. Sam som strie¾al dobre skryty z okienka puškou. Èi bola moja

stre¾ba uèinna, to sa neodvažim poveda. Keï sa Nemci k okraju obce približili a videl som

už aj do ich tvari, ruky sa mi zaèali chvie a obaval som sa o svoj život.

Z našich som nemal kontakt s nikym, a preto som sa rozhodol ustupi. Prehodil som batoh

na chrbat, vybehol z maštale a bežal som k¾uèkujuc medzi domami, dvormi a humnami

nazad. Zem sa chvela od vybuchov min, a keï jedna dopadla ved¾a mòa, refl exivne som sa

šmaril na zem pokrytu hnojiskom. Èrepiny z min sa mi vyhli, bežal som ïalej, pretože nikoho

zo spolubojovnikov som nevidel. Až za stredom obce stal nebojacne naš velite¾ Meèislav

s pišto¾ou v ruke a krièal „neustupa“. Ani pri òom som žiadneho partizana nevidel. Až

131

VOJENSKÁ HISTÓRIA

na hornom okraji obce boli v obrannom postaveni prislušnici 1. roty, ktori chceli nepriate¾ovi

zabrani vo vstupe do Necpalskej doliny. Rozpaleny, spoteny, totalne fyzicky a psychicky

vyèerpany, moèovkou zasmradeny, som sa zaradil medzi nich. Zurivy tlkot srdca ustal,

napatie povolilo a bol som rad, že sa mi z toho pekla podarilo uniknu.

Do zotmenia fašisti obsadili takmer celu obec. Nam patril len jej horny okraj s Franklinovym

kaštie¾om. Prieskumne hliadky, ktore sme vyslali do okolia, hlasili, že do Necpal

prichadzaju ïalšie jednotky nepriate¾a, nemecki vojaci vnikaju do hospodarskych objektov

a chytaju v nich hydinu a že obsadena fašistami je aj obec Bela – Dulice.

Po relativne pokojnej noci pri brieždeni zautoèili Nemci silou asi dvoch praporov na naše

obranne postavenie. Ich husta minometna pa¾ba nam sposobovala straty aj v hluchych

priestoroch. Na zaklade sprav o nepriaznivom vyvoji situacie v susednych dolinach – Belianskej

a Gaderskej, kde partizani nekladli taky odpor ako my, zaèal naš oddiel ustupova.

Hrozilo nebezpeèenstvo, že budeme obk¾uèeni a zajati.

Urputne boje s nepriate¾om v Necpaloch a v jeho doline trvali 8 – 10 dni. Fašisti utoèili

prevažne vo dne a zaujimave je to, že v lese použivali taktiku vykrikov, aby nas psychicky

podlomili. Z ich slov som si najviac zapamatal slovièka, ktorymi nas titulovali „schweine

partizanen“.

V Necpalskej doline su ve¾mi huste lesy a pre obmedzenu vidite¾nos bolo ve¾mi sažene

udrža spojenie medzi menšimi jednotkami. Èasto sme nevedeli, kde su naši velitelia, a preto

sme boli odkazani na samostatne rozhodovanie. Nemali sme preh¾ad ani o tom, kde sa

nepriate¾ nachadza a z ktorej strany može na nas zautoèi. Pri hustej nepriate¾skej pa¾be sme

museli èasto prebehova cez udolnu cestu z jedneho svahu na druhy ako splašene zajace.

V lesnych prestrelkach položili životy viaceri naši spolubojovnici, z ktorych som si zapamatal

najma tych, ktori padli ved¾a mòa. Moj dobry priate¾, vyborny gu¾ometnik Ondrejka dostal

gu¾ku presne do stredu èela asi od nemeckeho ostre¾ovaèa, a podobne padol aj huževnaty

mlady chlapik Rybak z Liptovskych Sliaèov.

V tychto bojoch sme nemali žiadny prisun potravin a mohli konzumova len to, èo sme

mali so sebou v batohoch. Priznam sa aj k pripadom vandalizmu, keï sme do zatoèin horskej

bystriny hadzali ruène granaty. Omraèene pstruhy sme vylovili a v prihodny èas upiekli

na ohni.

Naše posledne zachytne obranne pasmo bolo na upati Ploskej a Sucheho Vrchu vo Ve¾kej

Fatre. Nešlo však o suvislu obranu, branili sme sa len v jednotlivych ohniskach odporu. Bolo

to asi po 8 dòoch od generalneho fašistickeho utoku – 27. oktobra, keï som našmu velite¾ovi

roty Vasilovi pomahal napåòa a podava zasobniky do ¾ahkeho gu¾ometu. Palili sme na

nepriate¾ske rojnice postupujuce od Borišova. Obaja sme dobre videli ako fašisti s kratkymi

samopalmi robia priskoky od jednej kopy kamenia k druhej. Keï boli blizko nas, prosil som

Vasila, aby prestal strie¾a a ahal som ho za nohu, aby sme rychlo opustili stanovisko. Dal si

poveda, zdvihli sme sa a urèite v osobnych rekordoch sme prekonali 100 m vzdialenos na

navršie, z ktoreho sme doslova leteli smerom na Revucu. Naš ustup z navršia do udolia bol

sprevadzany hustou nepriate¾skou pa¾bou zo samopalov. Doposia¾ si veru neviem vysvetli

skutoènos, že nas ani jedna gu¾ka nezasiahla.

Nemci po dosiahnuti navršia Ve¾kej Fatry prestali utoèi, nako¾ko sa bližila noc. Žia¾, Vasil

si pri prudkom behu po kameòoch podvrtol èlenok a zaèal kriva. Mal bolesti, išiel pomaly,

odovzdal mi gu¾omet a nariadil mi, aby som odišiel k svojej jednotke. On sa vraj o seba postara.

Kde sa potom podel, a èi sa dožil konca vojny, neviem.

Až po oslobodeni som sa dozvedel, že na nas utoèila 1. brigada SS Dirlewanger. Pred prichodom

na Slovensko sa podie¾ala na potlaèeni povstania vo Varšave. V radoch Wehrmach132

VOJENSKÁ HISTÓRIA

tu a SS mala „huf trestancov a zloèincov“, ktori si mali na fronte vysluži odpustenie trestu.

Rychlo sme spoznali, že sa jedna o mimoriadne odvažnych, profesionalnych bojovnikov,

ktori sa èasto až hazardne vrhali do bojovych akcii.

Do obce Revuca som došiel za tmy a pri jeho domèekoch som nestretol žiadneho obèana.

Vyhliadol som si najskromnejši pribytok a vošiel dnu. Bojazlivo, ale pritom ve¾mi v¾udne,

ma privitala babièka, ponukla mi mlieko s chlebom a povolila vyspa sa na povale v sene.

Pritom nariekala, žehnala sa a vyslovovala obavy, že nas Nemci všetkych vyvraždia. Rano,

dobre vyspaty, som sa s babièkou rozluèil, poïakoval jej a šiel som h¾ada prislušnikov

našho oddielu.

Ve¾mi som sa potešil, keï medzi roztrusenymi vojakmi som stretol spolubojovnika Jožka

Sykoru so Slovenskej ¼upèe. Dohovorili sme sa, že nas už nikto nesmie rozdeli, a že spoloène

v dobrom èi zlom prežijeme nastavajuce obdobie. Medzitym nejaky velite¾ v hodnosti

poruèika rozmiestòoval vojakov do obranneho postavenia na navrši vychodne od hradskej.

Aj nas zaradil do svojej jednotky a urèil nam palebne stanovisko. Ešte sme si ani nestaèili

urèene miesto v skalnatom terene vhodne upravi pre vedenie pa¾by, keï sa zrazu nad nami

objavili nemecke lietadla – Messerschmidty a zaèali na nas zhadzova bomby. Tie dopadali

blizko nas a trieštili skaly, ktorych ulomky sa rozlietali na všetky strany. Nepriate¾ske lietadla

utoèili v troch vlnach. V tomto pekle každy obranca h¾adal zachranu v priehlbinach

a skalnych dierach. Obranne postavenie bolo uplne spustošene. Pre mòa bolo ale najhoršie

to, že mojho dobreho priate¾a som stratil z doh¾adu a viac som sa s nim do konca vojny

nestretol.

Osamoteny a bez akychko¾vek informacii o situacii som šiel starohorskou cestou smerom

na Bansku Bystricu. Ïaleko som však nezašiel, nako¾ko od centra povstania sa valil prud

vojakov, povozov, civilov s batohmi na chrbte, motorovych vozidiel, ale aj žien s demi. Až

vtedy som sa dozvedel, že nemecki fašisti už Bystricu obsadili. Na ustupujucich utoèili nemecke

lietadla zhadzovanim bomb a pa¾bou z gu¾ometov. Po každom nalete všetko z cesty

zmizlo a zachraòovalo sa v lesnom priestore. Narek a vykriky ranenych posobili strašidelne.

Mne nezostavalo niè ine, len sa otoèi a zachrani sa v horach.

Na tomto mieste konèia moje osobne spomienky na pobyt v partizanskom oddiele M. Boginskeho.

Ïalšie osudy oddielu a jeho prislušnikov som spracoval na zaklade spomenutych

pisomnych spomienok L. Priesola a s pomocou mojho spolubojovnika Oldøicha Kotouèa.

Pri opisovanych bojoch v Necpalskej doline oddiel odolaval Nemcom desa dni a noci,

prièom im sposobil ve¾ke straty. Poèet màtvych a ranenych prislušnikov oddielu pre ažky,

zalesneny teren nebolo možne zisti. V dosledku nepretržitych utokov nepriate¾a, nepriazniveho

poèasia a narastajucich problemov so zasobami municie a najma jedla, vyrazne klesla

moralka a disciplina partizanov. Najma u tych najmladšich silnel pocit bezmocnosti a zufalstva.

Viacerych „obalamutil“ aj obsah Tisovych a nemeckych letakov.

V zasobovani potravinami a tiež pitnou vodou boli skutoène ve¾ke problemy. Priesol

v spomienkach uvadza, že v poslednych dòoch bojov dokazal zabezpeèi len štyri vrecia sucharov,

ktore po dohode s velite¾om rozdelil medzi partizanov. Neskor sa im podarilo zabi

ovce, ale maso nemohli upiec pre ve¾ky dažï so snehom, ktory uhasil oheò hneï v zarodku.

Nepomohlo ani drevo z rozobrateho triangulaèneho bodu. Niektori vyhladnuti partizani

s dobrym žaludkom jedli aj surove maso.

Po vytlaèeni oddielu z doliny sa jeho èas vedena Priesolom na prikaz velite¾a brigady Jegorova

sustredila na jednu noc do chaty na Kra¾ovej Studni. Tu sa partizani mohli ohria,

usuši, zajedli si polievku, varene volske maso, dostali cigarety a do „ešusov“ trochu masti.

Ich nalada sa ve¾mi zlepšila. Rychlo však zosmutneli, keï sa dozvedeli, že naš miner Bulhar

133

VOJENSKÁ HISTÓRIA

Angel Vichrovsky bol zakernou gu¾kou usmrteny. Okrem neho v blizkosti chaty padol aj

sovietsky partizan, prislušnik organizatorskej desantnej skupiny Jegorova a velite¾ 9. partizanskeho

oddielu Vološin. Nad jeho hrobom prehovoril Jegorov a rozluèili sa s nim Klokov,

Boginsky, Lobanov, ako aj ïalši velitelia. Jegorov v prejave okrem ineho kritizoval velenie

1. ÈSA, že partizani museli na prikaz vies poziènu vojnu a obranny boj, èo z taktickeho h¾adiska

nebolo spravne. Veï partizani maju bojova v tyle nepriate¾a prepadavanim, deštrukciami

a podobne. Zdoraznil, že odteraz budu bojova na vlastnu pas a s pomocou Èervenej

armady nakoniec zviazia. Toto sa pod¾a zaznamov Priesola odohralo 30. oktobra 1944.

V tomto èase už štab brigady Jegorova s predstavite¾mi Hlavneho štabu partizanskeho hnutia

mal dohodnute, že niektore prapory (oddiely sa premenovali na prapory) brigady odidu

pod vedenim Klokova a kpt. Alexejenka cez Malu Fatru na Moravu. Dòa 29.oktobra na Kra¾ovej

Studni sa rozhodlo, že s Klokovom odidu prapory Boginskeho, Kuznecova, Kozaèoka,

Slavkina, Rylina a zastupcu padleho Vološina, spolu asi 500 partizanov. Odchod bol stanoveny

pod¾a rozkazu velite¾a brigady Jegorova na nasledujuci deò. Na Malu Fatru sa urèena

jednotka sice dostala už 31. oktobra, ale na Moravu prejs nemohla, nako¾ko v okoli boli silne

nemecke jednotky. Prešla preto 12. novembra do priestoru Valaskej Belej v Stražovskych

vrchoch k partizanskej brigade Jana Žižku a spolu vytvorili Partizansky zvazok Jana Žižku.

Netrvalo dlho a Nemci sa rozhodli zvazok zlikvidova. S podporou ažkych zbrani ho obk¾uèili

a bolo len otazkou èasu, kedy ho znièia. Boginsky, ktory v tom èase bol velite¾om

3. praporu, s èasou svojej jednotky a tiež s prislušnikmi praporov Slavkina a Kozaèeka,

prerazil z obk¾uèenia v priestore Valaskej Belej a Okruhleho Vrchu. Po vydarenom vyjdeni

z nemeckej obruèe však stratili kontakt s brigadou J. Žižku, a preto sa rozhodli prejs do

Nizkych Tatier. Po strastiplnej ceste cez pohorie Ve¾kej Fatry sa dostali do oblasti Liptovska

Lužna – Železno.

Do povodneho tabora na Prašivej sa už zaèiatkom novembra presunuli prapory Mojsejeva,

Kalièenka, Belova a Kirijeva. Tie sa však dlho na Prašivej nezdržali a pod¾a prikazu velite¾a

HŠPH plk. Asmolova zaujali ine operaène priestory. Všetky jednotky brigady Jegorova

boli ve¾mi preriedene. Mnoho bolo padlych, zajatych a ti, ktori boli ¾ahšie raneni èi nemocni,

odchadzali do svojich domovov. V povodnom zloženi nebola žiadna jednotka brigady.

Po opatovnom prichode do oblasti Prašivej Boginsky vytvoril zakladòu na Latiborskej

Holi a obsadil so svojimi prislušnikmi bunkre na pohronskej strane. Do Liptovskej Lužnej

vyèlenil 5-èlennu skupinu, ktorej velil sovietsky partizan – staršina. Skupina mala na starosti

zasobovanie, spravodajsku èinnos, styk s Revoluènym narodnym vyborom a telefonicke

spojenie s velite¾om. Pri telefone bola stala služba v dome obèana Pažitku, staršina byval

u Jakuba Tišana a sklad proviantu bol v objektoch vdovy Serafinovej. Jednotka bola zasobovana

z miestnych zdrojov dediny, najma z družstva Vèela a platilo sa im v hotovosti. Bohinsky

na novej zakladni spolupracoval so susediacim 4. partizanskym plukom A. Cipricha

a tiež s partizanskym oddielom Pobeda, ktoremu velil Makarenko.

Na zaèiatku roka 1945 sa nemecki okupanti rozhodli potresta obèanov Liptovskej Lužnej

za pomoc poskytovanu partizanom. Dòa 8. februara do obce vnikla viac ako 200-èlenna

jednotka Sonderkommanda z Ružomberka. Jej prislušnici vykonavali domove prehliadky,

zavraždili deva obyvate¾ov a dvoch partizanov, vypalili šes domov a hospodarskych budov

a z obce odvliekli okolo 200 mužov.

Boginsky so skupinou spolubojovnikov, medzi ktorymi bol aj Oldo Kotouè, pozerali

z okraja lesika ako fašisti postupuju cez obec a mohutne palia z pechotnych zbrani. Zrazu

Meèislav vykrikol od bolesti, ktoru mu sposobila zbludila gu¾ka èi èrepinka nepriate¾a. Zasiahla

mu nohu a rozdrvila kos chodidla tak, že nemohol spravi ani krok. Trpel ve¾kou bo134

VOJENSKÁ HISTÓRIA

lesou a hrozila mu amputacia nohy. Prvu pomoc mu poskytol lekar 4. partizanskeho pluku

MUDr. Tibor Gross. Nepod¾ahol natlaku, aby nohu amputoval, nako¾ko na takyto zakrok

nemal potrebne nastroje. Volil preto konzervativnu lieèbu a prikladne sa staral o raneneho.

V ažkych zimnych podmienkach partizani Boginskeho preniesli za front a odovzdali do

lekarskej starostlivosti Sovietskej armady. Z ažkeho zranenia sa napokon vylieèil, ale zasiahnuta

noha zostala kratšia. Mena zachrancov sa nepodarilo zisti, ale patrila medzi nich

celkom urèite partizanska ošetrovate¾ka Božena Hromadkova z Rybarpo¾a.

Èas partizanov na èele s Priesolom po zraneni Boginskeho odišla smerom na Kyšky, kde

ich Nemci obk¾uèili a zajali. Priesola spolu s inymi uèastnikmi povstania odtransportovali

do zajateckeho tabora Fallingbostel, odkia¾ ich v maji 1945 oslobodila Èervena armada.

* * *

Cez povodny zamer venova svoj prispevok len èinnosti oddielu Boginskeho, som sa rozhodol

struène opisa aj pokraèovanie mojej partizanskej cesty. Je neoddelite¾nou, aj keï už

nepriamou suèasou jeho historie. Veï strasami a peripetiami, o ktorych sa chcem zmieni,

som neprešiel len ja. Rovnake alebo podobne prežili aj ini prislušnici oddielu.

Keï som osamoteny a vyèerpany stal na konci oktobra 1944 na starohorskej ceste, vystala

mi v hlave dilema èo ïalej? Zis cez hory do udolia a najs doèasny ukryt v niektorej horskej

osade alebo preniknu hlbšie do pohoria Nizkych Tatier, kde sa pripojim k niektorej životaschopnej

partizanskej skupine. Zvolil som druhy variant, nako¾ko pri prvom hrozilo vaèšie

riziko zajatia. Zo starohorskej cesty som odboèil na chodnik, po ktorom už kraèal zastup

povstalcov smerom na Hiadelske sedlo. Pri presune nas nemilo prekvapilo poèasie. Zaèalo

husto prša, vo vyššich polohach bola hmla, dažï sa zmenil na drobny kryštalovy sneh a silnel

mraz. Pritom nas neustale sprevadzala stre¾ba a vybuchy granatov z pri¾ahlych udoli.

Po prichode do povodneho vycvikoveho tabora na Prašivej sme tu našli zemlianky plne

povstalcov a Židov. Stretol som tu aj èlenov angloamerickej misie, ktori vo veselej nalade

smerovali, rovnako ako my, po horskom hrebeni ïalej na vychod. Pochod bol stale namahavejši,

pretože pribudalo snehu a mraz silnel. Pod Chabencom som uvidel, ako sa skupina

povstalcov usiluje poskytnu pomoc zoslabnutemu a podchladenemu civilistovi. Do ust mu

liali nejaku tekutinu, aby sa vzchopil a postavil na nohy. Až po oslobodeni som sa dozvedel,

že tymto èlovekom bol Jan Šverma, ktory kratko potom v dosledku utrap pod¾ahol.

Na Chabenci sme už boli od zimy a hladu – v podstate jedinou našou potravou bolo konske

maso, ktore sme bodakmi vyrezavali zo zastrelenych zvierat, opekali na ohni a žuvali

a z mastnych kuskov varili, za pomoci „ešusov“ s roztopenym snehom, akusi polievku –

umoreni na smr. Na prejdenie cez Dereše, Chopok a Ïumbier k 1. ès. armadnemu zboru

nebolo sil. Uvedomovali sme si, že pokus o ïalšie smerovanie na vychod by bol ve¾ky hazard

so životom. Rozhodli sme sa preto zostupi do liptovskeho priesmyku, kde sme stretli prislušnikov

1. partizanskeho oddielu brigady Jegorova. Pripojili sme sa k nim.

V snahe zaobstara pre oddiel potraviny vydal jeho velite¾ Kalièenko rozkaz postupi K¾aèianskou

dolinou do niektorej liptovskej osady. Akcia sa však skonèila neuspešne. Narazili

sme na silnu nemecku jednotku, ktora stre¾bou z ažkeho gu¾ometu dvoch partizanov zabila.

Nasledujuci deò zaèali Nemci dolinu vyèisova. V prestrelkach s nimi vaèšina prislušnikov

oddielu stratila medzi sebou kontakt. Skupina desiatich partizanov, medzi ktorymi som

bol aj ja, sa rozhodla prejs na juh cez Nizke Tatry, Kremnicke hory a Vtaènik do Inoveckych

hor, bližšie k rodinam.

135

VOJENSKÁ HISTÓRIA

Pri zostupe z hrebeòa Nizkych Tatier celu skupinu zajali nemecki vojaci. Odviedli nas do

Korytnice a vypoèuvali. Vydavali sme za vojakov povstaleckej armady, èo nam zrejme v danej

chvili zachranilo život. Po nieko¾kych dòoch ma vojenska eskorta odviezla do Ružomberka.

V tunajšich kasaròach som bol zavrety v remize preplnenej ïalšimi zajatymi vojakmi,

ktorych tu Nemci sustreïovali pred transportom do koncentraèneho tabora. Pred tymto

osudom mòa spolu so šiestimi inymi zajatcami povodom z Ružomberka zachranili dve

sestry Slovenskeho èerveneho križa. Pochadzali tiež z tohto mesta a intervenovali za nas

u miestneho vladneho zmocnenca, o ktorom vedeli, že si roznymi sposobmi snaži zabezpeèi

alibi pre povojnove obdobie. Na jeho zasah nas Ružomberèanov bezprostredne pred odchodom

transportu nemecki vojaci prepustili. Ostatni zajatci taketo šastie nemali...

Po skonèeni vojny som sa dozvedel, že vaèšine prislušnikov našho oddielu sa podarilo

preži. V rokoch 1953 – 1964 sme zorganizovali tri stretnutia, a to dve v Necpaloch a jedno

v ramci zrazu